Je sebaláska dôležitá?

Sebaláska. Téma o ktorej sa dá večne diskutovať. Môžeme ju obracať zo všetkých stránok a počuť na ňu rôzne názory. Ja som sa rozhodla, že by som sa s Vami rada podelila o čisto filozofický pohľad na túto tému. Na tejto téme som trošku pracovala ešte počas môjho štúdia filozofie vo Francúzsku a pohľad vychádzajúci z filozofie Aristotela mi príde veľmi aktuálny, jednoduchý a dotýkajúci sa podstaty. Tento článok nie je ľahký na čítanie, ale taká už filozofia je. Nejde v nej o pekne znejúce frázy. Ide v nej o spojenie s realitou, s pravdou.

Tak vám prajem príjemné čítanie. Článok som skrátila tak, aby ste sa v ňom príliš nestratili a priniesol vám podnety na zamyslenie.

Sebaprijatie a seba láska v perspektíve možnosti stretnutia druhého

S pojmom sebaprijatie, skôr by som používala termín sebaláska alebo láska k sebe samému, sa v dnešnej dobe stretávame veľmi často. Sebaláska sa často asociuje s narcizmom, ktorý je určitý druh sebalásky, kde človek vidí len seba a kde sa až oslavuje. Nie je teda sebaláska niečo egoistické, kde my sme na prvom mieste a až potom prichádzajú druhí? A na druhej strane nie je táto sebaláska alebo seba prijatie niečo to najprirodzenejšie , niečo hlboko v nás? Pretože nikto nechce sám sebe zle. Teda pokladám si otázku : Čo je to sebaláska či seba prijatie? Môžeme to naozaj nazývať láskou ? Prečo je dôležité sa mať rád a sa akceptovať? A táto sebaláska je možnosť alebo skôr prekážka pre ozajstné stretnutie s druhým ?

Sebaláska u Aristotela

Aristoteles rozpráva o sebaláske v Etike Nikomachovej, kniha 9, kapitoly 4 a 8 . Nerozoberá ju pre ňu samú ale pozerá na ňu vo svetle priateľstva. Pýta sa sám seba, či priateľstvo vychádza zo sebalásky a či je treba dať prednosť sebaláske alebo láske k priateľovi.

Podľa Aristotela, k svojmu priateľovi sa správame ako k sebe samému, lebo priateľ je druhé Ja. Teda, sebaláska predchádza priateľstvo. Na jeho druhú otázku nachádzame odpoveď v 8 kapitole rovnakej knihy. Tu Aristoteles rozlišuje sebalásku cnostného muža a egoizmus človeka, ktorý hľadí iba na svoje záujmy. Cnostný človek nachádza záujem v tom, čo je správne a dobré a to, čo je v súlade s jeho rozumom. A ako sme povedali, že zo vzťahu vlastného Ja sa všetko priateľské správanie prenáša aj na druhých ľudí. To dosvedčujú aj príslovia, napr. : „Jedno srdce a jedna duša“, „Priateľstvo je rovnosť“ alebo „Priateľom je všetko spoločné“. A preto má človek sám seba najviac milovať, chcieť pre seba najvyššie dobrá a konať správne. Aristoteles povedal: „Dobrý človek teda má mať sebalásku – lebo zo svojho šľachetného konania aj sám bude mať úžitok, aj druhým prospeje…“ . Cnostný človek veľa robí pre priateľov a keď treba, dáva za nich aj život. Teda je to cez získavanie cností, kedy sa naša autonómia posilňuje. V tomto zmysle Aristoteles chápe seba lásku ako podmienku pre plné prežívanie priateľstva.

Láska a seba( ja )

Teraz sa pozrieme na to, čo je láska. Láska je inklinácia, smerovanie alebo sklon k dobru, poznanému cez naše zmysly. Je to začiatok každého pohybu, aj pred úmyslom, pretože chcieť znamená najprv milovať realitu, ktorú chceme. Cez túto inklináciu k dobru sa zjednocujeme s dobrom a objekt lásky je teda dobro ako známe . Znalosť je veľmi dôležitá v láske, ale nemeria lásku a mala by byť prevýšená láskou. Láska si vyžaduje tiež presiahnutie toho, čo sme, aby sme sa orientovali k nášmu dobru, teda pomáha nám vyjsť so seba samých. Láska rastie postupne vo svojej intenzite a v celej svojej hĺbke.

Seba, radšej nazveme Ja pretože každý má skúsenosť vlastného Ja. Naše Ja je veľmi komplexné a zahŕňa celú našu osobu- naše telo, citovosť, inteligenciu, vôľu a všetko, čo je v nás veľa krát skryté. Je tu spojenie podstaty a aktu, pretože sme osobou a stávame sa osobou. Máme ja, ktoré má tendenciu sa uzatvoriť do seba a tento postoj vedie k egoizmu. A potom máme ja, ktoré je schopné sa otvoriť druhým, prijať ich u „seba“ a nechať sa druhým finalizovať. V každom z nás je zároveň určité absolútno a rast a teda tým, že naše ja je veľmi komplexné, vyžaduje si ozajstnú znalosť, ako povedal Socrates: „Poznaj seba samého“.

Sebaláska a dar seba

Darovať sa druhému dokážeme iba vtedy, ak sa máme sami radi, ak sa akceptujeme a prijímame takí, akí sme. Poznanie seba a seba prijatie nám dávajú dôveru, aby sme sa otvorili druhým, aby sme sa otvorili priateľovi, najbližšej osobe a mohli sa stať darom pre neho. A iba ak sa milujeme, dokážeme byť darom pre druhého. Ak sa neakceptujeme sami, komunikujeme priateľovi, to čo vidíme v nás a ako sa vnímame a to znamená naše negatívne stránky a našu nechuť k nám samým a tým pádom nedáme druhému dobro, ktoré je v nás. Ak nemáme sebalásku, tak sa to prejaví aj na sebadarovaní, ktoré je neúplne. Ozajstná sebaláska zabraňuje k uzavretiu sa do seba, zabraňuje vidieť len naše nedostatky a túži, aby sme stále rástli v správnych veciach, aby sme sa mohli následne viac darovať druhým.

Ako aktualizovať sebalásku ? Ako sa dokázať prijať?

Naše Ja je pre nás ozajstným dobrom, dobrom, ktoré je k nám najbližšie. Toto naše seba prijatie neprichádza len od nás a naším úsilím, ale aj v miere, akou sme nasmerovaní k našej finalite, k osobe, ktorá je dobrom pre nás, pretože pri inej osobe, vychádzame zo seba samých, prekonávame sa a je to len druhá osoba, ktorá nás finalizuje a nás aktualizuje. Som dobrý v miere, akou milujem. Druhý ma robí lepším, ak je ozajstné dobro pre mňa. Druhý ma prijíma takého aký som a dáva mi vidieť všetko to dobré vo mne, pomáha mi to objavovať a tým mi dokáže pomôcť aby som sa prijal a mal sa naozaj rád.

Často môžeme vidieť ľudí, ktorí sa neakceptujú a nemajú radi, ktorí sa nedokážu rešpektovať takí akí sú a vidieť v sebe ich hodnotu, krásu a dobrotu a práve keď stretnú osobu, ktorá ich opravdivo miluje a pomôže im objaviť všetko to dobré a oni sa začnú mať radi. Je to často práve ozajstný priateľ, ktorý ma vidí vo väčšom svetle a dokáže nám lepšie komunikovať, čo je v nás. Tým, že my sme často zranení a uzavretí v sebe, nedokáže sa tak vidieť. Myslím si, že to je jedna z hlavných vecí priateľstva, hlavne v dnešnej dobe, pomôcť si navzájom objavovať v sebe pravú hodnotu a našu dobrotu a krásu, aby sa každý stal plnohodnotnou osobou a darom pre toho druhého. Je to služba priateľstva, služba, ktorá vychádza z lásky. Ale treba stále udržať realizmus lásky a nemilovať druhého pre to, že ma robí lepším, ale milovať ho pre jeho samého. Tu vidíme ako tieto dve lásky nie sú rivalmi, ale vzájomne sa podnecujú a zintenzívňujú navzájom.

Sebaprijatie a sloboda

Sebaprijatie alebo seba láska je určitý základ pre ozajstnú slobodu. Prečo ?

Ako povedal sv. Tomáš Akvinský, láska je zjednocujúca sila. Cez lásku sa zjednocujem s mojím dobrom a teda cez seba lásku sa zjednocujem so sebou samým, prijímam svoje limity, svoju hodnotu a všetko čo som. Sebaláskou sa zjednocujeme, aby sme sa dokázali orientovať čo najplnšie k nášmu dobru, aby sme získali našu autonómiu. Keď dokážeme vnímať našu hodnotu, relativizujeme dobrá, ktoré sú menej dôležité, možno príliš len citové, dokážeme vnímať aj ich nebezpečenstvo ak ich požívanie v nadmernom množstve. Vtedy sme slobodnými, ak vnímame tie ozajstné dobrá a dokážeme sa pre ne aj rozhodnúť. Sloboda sa stáva ľahšou, ak máme jasno v nás samých a v dobrách, ktoré sú okolo nás. Sloboda je ovocím lásky, pretože keď sa milujeme a milujeme druhého, tak všetko ostatné je relatívne vzhľadom na prvé dobro a stráca svoju najväčšiu dôležitosť a teda viac milujeme, sloboda je väčšia a opravdivejšia.

Sebaláska a akt Stvoriteľa

A posledný filozofický aspekt, ktorý chcem spomenúť je konečný aspekt sebalásky, pohľad múdrosti. S uznaním našej závislosti voči prvej Bytosti, ktorý je zdroj môjho bytia. Táto časť filozofie sa nazýva prirodzená teológia a hovorí o prvej Bytosti, ktorej existenciu je možné filozofickým postupom dokázať, ako to popísať už Aristoteles. V tejto časti sa nachádzam niekde medzi prirodzenou teológiou a kresťanskou teológiou.

Akt Stvoriteľa je aktom slobodným a z lásky. Aby sme mohli veľkosť tohto aktu vidieť, musíme sa poznať, pretože iba vďaka tomuto aktu my sme a sme prepojení s našim Stvoriteľom. Čo je v nás to najväčšie a prepojené so Stvoriteľom? Celé naše bytie vychádza z prvej bytosti a Stvoriteľ nás pozýva milovať sa takých, aký sme. Prvá Bytosť sa sám nekonečne miluje a mohli by sme povedať, že sebaláska nás pozýva vojsť do Stvoriteľského pohľadu na nás a milovať sa ako nás Stvoriteľ miluje, milovať sa, ako sa On sám miluje. Naše bytie je čistý efekt Jeho Lásky a vstúpiť do tohto pohľadu nám dá novú slobodu a nám pomôže ešte viac objaviť, čo je v nás najhlbšie a najvzácnejšie.

Záver

Verím, že Vám tento malý filozofický pohľad na tému sebalásky pomohol nazrieť do tejto témy aj z iného uhľa. Prajem Vám veľa odvahy v objavovaní toho, čo vo svojej plnosti prináša sebaláska a otvorené srdce prijať seba v celej vzácnosti a kráse.