Do poslednej omrvinky

Posledné dni, či skôr týždne, som sa začala viac zaujímať o plytvanie s jedlom, vyhadzovanie potravín, či v pozitívnejšom slova zmysle, vážiť si jedlo a skúsiť všetko spotrebovať. Pozorovala som seba, svoju rodinu a moje okolie a vnímam jednu smutnú skutočnosť –  koľko dokážeme my ľudia vyhodiť jedla. Často je to len zlá organizácia varenia a nákupov, lebo toho navaríme veľa a nestíhame to jesť. Inokedy je to z čistého rozmaru že to, či ono, mi už nechutí a nebudem to predsa jesť druhý, či tretí deň. A niekedy je to len náhoda, keď nás niekto pozve na návštevu, hoci máme doma navarené, alebo prehliadneme v chladničke dátum spotreby, či nachystáme pre návštevy viac jedla a nie je čas, kedy to dojesť. Ako pozorujem tento fenomén plytvania jedlom už dlhšie, som čím ďalej tým viac presvedčená, že dôvody, prečo jedlo vyhadzujeme a nezmyselne s ním plytváme, sú väčšinou neopodstatnené. Jedlo berieme ako samozrejmosť a málo si ho vážime. Kedysi boli doma sliepky a prasiatka a tým sa aspoň dávali zvyšky jedla. Ale dnes je to iné. Kupujeme veľa,  nestíhame zjesť, vyhodíme, veď smetný kôš nám nič nepovie, veď smetiak to unesie. Moja babička a aj maminka ma učili jedlo nevyhadzovať a pre mňa je to tiež veľmi dôležité.  Maminku ale ja babičku som doma nikdy nevidela hodiť jedlo do koša. Veľmi si ich za to vážim. Hlavne keď vidím, že to častokrát nie je vôbec ľahké. Nevyhadzovať jedlo, žiadne jedlo, je veľká výzva. Aj pre mňa. Ale veľmi dôležitá výzva.  Pre každého jedného z nás 🙂 

Tento problém je ako kultúrny, tak aj celosvetový. Pozrite sa do naších obchodov, nákupných centier. Kultúra plytvania, nie len jedla, ale snáď všetkého, na čo si len spomenieme.. oblečenie, voda, ostatný spotrebný tovar…

Sama som žila vo Francúzsku tri roky a videla som realitu. Toľko vyhodeného jedla, v domácnostiach, zariadeniach ako škola, domovy dôchodcov, nemocnice … a tým nemyslím, len jedlo, ktoré sa nezjedlo. Ale jedna vec sa mi tam páčila. Sú organizácie, ktoré zriadili systém s názvom „banque alimentaire“. Jedná sa o organizáciu, ktorá prijme jedlo v hraničnej lehote spotreby, no vždy sú dané veci ešte „v spotrebe“, len by sa z pohľadu bežne náročného spotrebiteľa už nespotrebovali . A potom ich táto organizácia ďalej posúva ľudom, či skupinám ľudí, ktorý si môžu vziať, čo chcú. Väčšinou sa jedná o sociálne slabých ľudí, ľudí bez stáleho príjmu, neziskové organizácie.. Obchodné reťazce môžu aj takto pomôcť určitej skupine ľudí a zároveň zmenšujú množstvo vyhodeného jedla a potravín, ktoré musia byť po uplynutí dňa záruky vyhodené. Nechcem Vás tu zaťažovať riešením tak globálnym problémom, akým je plytvanie jedla, lebo viem, že to tak ľahko nevyriešime. Prečo to teda píšem? Pretože som presvedčená, že každá jedna potravina, ktorú nezmyselne nevyhodíme, prispieva k zlepšeniu kvality nášho života a prostredia v ktorom žijeme. Či ide o veľkú kopu jedla, ktoré môže poslúžiť iným ľudom v núdzi alebo bojujeme s miskou cestovín, ktorá nám ostala zo včerajšieho obeda. Všetko je dôležité.

A čo mne pomáha na mojej ceste vážiť si jedlo, nevyhadzovať ho a snažiť sa ho využiť do poslednej omrvinky?

1.V prvom rade sa snažím si denne pripomínať a učiť sa vnímať jedlo a potraviny ako vzácnosť, za ktorú by ostatní dali snáď všetko … nie ho brať ako samozrejmosť. Vlastne tento postoj, nebrať nič ako samozrejmosť, je podľa mňa kľúčom k šťastnému a zodpovednému životu a k svetu, ktorý každým dňom pripravujeme pre ďalšie a ďalšie generácie ..

2. Mne osobne ďalej pomáha, že si stále píšem nákupný zoznam. Tak kupujem oveľa menej kadejaké somariny. Snažím sa, si aspoň veľmi vágne premyslieť, čo by som chcela najbližšie dni variť a podľa toho nakupujem. Niekedy si urobím aj seriózny jedálniček, inokedy ho nosím aspoň v hlave.  Alebo keď mi niečo doma chýba, píšem si priebežne zoznam a sním potom vyrazím do obchodu.

3. Chladnička u nás doma musí byť usporiadaná podľa dátumu spotreby. Všetko „staršie“ ide dopredu, aby som to mala na očiach a všetko ostatné viac dozadu. Túto revíziu chladničky robím snáď každý druhý deň, pretože manžel príde, niečo vytiahne, niečo dá naspäť a ja urobím to isté a za chvíľu tam máme chaos, že vlastne ani neviem, či mám najprv zjesť tú či onú vec. A inak, neviem ako vy, ale ja keď napríklad kúpim pečivo alebo si upečieme vlastné, nakrájam ho a vložím do mrazáka. Na ďalšie dni iba ráno alebo večer vytiahnem koľko asi zjeme v daný deň. Máme skúsenosť, že pečivo je úplne mäkunké a ešte čerstvejšie, ako keby som ho mala už druhý, či tretí deň vytiahnuté vonku. A keď aj niečo ostane, zabalím ho do nášho ľanového vrecka, kde odpočíva až do ďalšej konzumácie a nevlhne a tým pádom, nemá šnacu plesnivieť. Takto nám doma uschne oveľa menej pečiva a to, čo náhodou nestihneme zjesť, ide sliepkám mojej tety. Do mrazáku si dávam priebežne v roku aj lúsky kúpené na trhu, hrach, petržlenovú vňať, kôpor, čerstvé maliny, jahodovú dreň a iné sezónne veci, ktoré potom na jeseň či v zime vytiahneme a konzumujeme. Náš mrazák je v celku malý, takže zásoby na celú zimu sa tam samozrejme nevojdu, ale aj to niečo je užitočné a prospešné.

4. Keď to prepísknem s varením a tá uvarená ryža na mňa civí už tri dni a ide mi hore ušami, lebo som neodhadla množstvo, tak sa snažím si k nej vymyslieť niečo „iné“, kedy ani nebudem vedieť, že už tretí deň do seba tlačím ryžu. Napríklad otvorím tuniaka, prihodím pokrájané paradajky a šalát, všetko premiešam a super svieži šalát ma čaká. Alebo verili by ste aké fajnové sú nedojedené zemiaky na druhý deň večer, keď ich osmahnete na cibuľke a pridáte bryndzu? Nebojte, ani mne to veľa krát nejde tak ľahko, ako tu opisujem. Niekedy sa proste neprinútim zjesť tú tvrdú kôrku z chleba, ktorá ostane po mojej dcérke, lebo na ňu je už fakt moc tvrdá. No i toto je príležitosť improvizovať a nemusieť jesť, lebo musím… Stačí kôrku obaliť vo vajíčku a opiecť, ona krásne zmäkne … Či nechám pečivo na strúhanku .. alebo opečiem zbytok suchšieho chleba na sucho do krémovej polievky .. Teraz píšem trošku prvoplánové využitia zvyškov jedla. Vy sami určite prídete na oveľa kreatívnejšie spôsoby 🙂 . Ono to ide .. Je to občas veľké umenie a výzva, ale nikdy sa nevzdajme. Pomaličky si zvykneme, že to časom bude hračka :).

5. A čo návštevy? Ja som typ, ktorý pre návštevy pripraví radšej viac ako menej. Snažím sa byť pohostinná a občas to jednoducho prepísknem. Keďže už poznám samu seba, na ďalší deň od návštevy zväčša neplánujem veľké varenie, pretože viem, že pozostáva jedlo, ktoré som pripravila deň vopred pre návštevy. A postupne sa učím pripraviť „tak akurát“ jedla pre priateľov, ktorí nás prídu navštíviť alebo pripraviť manžela, že bude ešte dva dni dojedať 🙂 :).

6. Plytvanie jedlom v rodinách. Táto téma by si zaslúžila snáď samostatný článok. Aj Vám sa stane, že deťom naložíte viac, oni to nezjedia alebo odkladajú, že však potom to zjedia? Ale to „potom“ vie byť veľmi zradné. Takýmto spôsobom sa vyhodí veľa jedla. Sama to poznám, Naložím deťom jedlo na tanier. Veľmi sa naň tešia, majú veľké oči a naložím im príliš. Už som sa naučila, že to robiť nikdy nemôžem. Radšej sa snažím naložiť im menej, aby zjedli všetko z taniera a neskôr, ak budú stále presvedčené, že by si ešte dali, s radosťou im pridám. Ale ako často v našich rodinách deťom naložíme na tanier, koľko si sami zažiadajú a keďže sú často väčšími pánmi v domácnosti ako rodičia, ohrnú nos, schytia sa hrať a raňajky, či večera ostane napoly nedojedená. Nikto už nemá chuť to dojesť, tak sa čaká, či náhodou nepríde nejaký obetný baránok, ktorý predsa doje ten zvyšok večere. Mama nemôže, veď chudne do plaviek, otec zjedol už po mladšej dcérke a tak sa to šupne do koša… Možno si veľa krát ani neuvedomujeme, že takto fungujeme. Táto téma je veľmi citlivá, viem. Nútiť dieťa jesť môže mať fatálne následky. Avšak, tak isto som presvedčená, že aj prípad, kedy si dieťa je len to, čo chce a koľko chce, nie je ten šťastný. Nájsť rozumný stred, v ktorom aj samotné dieťa učíme vážiť si jedlo, správať sa k nemu s rešpektom, nevyhodiť ho do koša a zároveň ho učiť zjesť koľko potrebuje (za rozumnej asistencie rodičov) je naša veľká rodičovská úloha. Je na nás korigovať, koľko deťom naložíme na tanier, aby vedeli spapať všetko v zdravej miere. Každým drobným gestom naše deti učíme vážiť si jedlo. U nás je jedno pravidlo, ktoré sa snažíme vždy dodržiavať. Je sa iba pri stole a od jedla sa neodchádza. Takto deti vedia, že až keď dojedia, sa môže postaviť, umyť si ruky a tváričku a ísť sa veselo hrať. ( Hm, ešte to doladiť, keď máme návštevy 🙂 ).  A ja mám prehlad, že už zjedli a nemusím stále riešiť, či a kedy dojedia nedojedené jedlo.  Ak sa aj stane, že už staršia dcérka nevládze (je dieťa, proste to príde 🙂 ), vždy sa o tom snažíme porozprávať a keď vidím, že je to opodstatnené a nie len nejaké vykrúcanie sa, dohodneme sa, že si jedlo buď doje neskôr alebo ho dojeme my. Jednoduchá vec, avšak veľmi efektívna, ak nechcem robiť doma neustálu čašníčku nosiac taniere v rukách alebo vyhadzovať oschnuté jedlo. Detičky sú úžasné bytosti, ktoré sa radi od nás učia. Je len na nás, čo im ukážeme vlastným príkladom.

Nedávno som natrafila na fajnovú stránku do poslednej omrvinky . Je tam toľko super typov ako využiť zvyšky jedla! Nakuknite tam niekedy, budete prekvapení. Na jej stránke som sa už veľa krát inšpirovala. Hlavne vtedy, keď som mala doma zbytky, k ktorých som bola presvedčená, že už ich nespotrebujem.

A inak. Na Slovensku funguje super občianske združenie Free Food, ktorého cieľom je znížiť plytvanie potravinami na Slovensku. Združenie prevádzkuje komunitné chladničky v Bratislave, varia džemy z jabĺk, ktoré esteticky nevyhovujú predajom v supermarketoch a rozbiehajú projekty zdieľania jedla, prostredníctvom ktorých môžu ľudia predísť vyhodeniu využiteľných potravín. Super organizácia, čo poviete?

Bojovať proti food waste, v preklade plytvanie jedlom a snažiť sa o jeho spotrebovanie do poslednej omrvinky, je umenie, ktorému sa môžme učiť aj my. Závisí len od nás, akú dôležitosť dáme potravinám a jedlu a či si ich budeme vážiť .. bez jedla by sme dlho neprežili, a zdravie by sme len márne hľadali .. Tak si vážme, že máme, čo jesť. Naše životy nadobudnú novú hodnotu, pretože pocítime, čo znamená si vážiť každú drobnosť .. ktorá nie je samozrejmosťou, ale je darom, ktorý nám bol daný .. od ľudí, až po úplne maličkosti.

A ak máte nejakú super typy ako jedlom zbytočne neplytvať, tak sem s nimi. Teším sa na každý jeden Váš postreh. Aj ja sa mám ešte veľa čo učiť. 🙂

Do poslednej omrvinky … to je moje heslo .. pridáte sa?

Jesť, to je nevyhnutnosť. ale správne jesť a narábať s jedlom, to je umenie.