… niečo, pripomínajúce limonádu

„Rád by som si myslel, že vezmeš ten najkyslejší citrón, ktorý ti život ponúkol a zmeníš ho na niečo pripomínajúce limonádu“ … (zo seriálu This is us)

Myslím si, že každý z nás prežíva aj ťažké chvíle. Chvíle, kedy má pocit, že ďalej nevládze, kedy sa mu život zdá byť naozaj „nefér“. Chvíle, kedy jeho najvernejším spoločníkom sú slzy. Alebo chvíle plné beznádeje, že niečo sa už zmeniť proste nedá. A možno sú niekedy len chvíle veľkého vyčerpania a znechutenia … Možno v očiach druhých to nie je až také veľké trápenie, ale pre nás je to niečo ozajstné, ťažké a bolestné. Možno, možno … tých možno je naozaj veľa, asi každý sa v nejakom nájde … Čo vtedy robiť alebo nerobiť, ja neviem. Sama sa učím žiť život najlepšie ako viem a občas to proste aj tak nejde.. Niekedy nemusím trpieť práve ja, no utrpenie druhých aj mne spôsobuje bolesť. A tak, ako tŕň, vždy v mojom srdci je kúsok bolesti. Za druhých. O to viac je dôležité strážiť si v srdci kúsok nádeje.  … že to raz skončí, že to prebolí a že zase bude lepšie …

„Rád by som si myslel, že vezmeš ten najkyslejší citrón, ktorý ti život ponúkol a zmeníš ho na niečo pripomínajúce limonádu“. Tento výrok z jedného seriálu ma naozaj zaujal a dostal do kolien. Kúsok zo seriálu som si pretáčala dookola a dookola, aby som znova znova počula túto vetu.

Mať síl vziať niečo ťažké z nášho života a spraviť z toho niečo väčšie, niečo viac, niečo, čo by sme za normálnych okolností, keby sme tú danú bolesť nezažili, nikdy ani nedosiahli…

Poznám ľudí, ktorý svoj najkyslejší citrón premenili na super limču. A hľadím na nich s veľkým obdivom. Jedným z nich je aj dievča na týchto fotkách so zmrzlinou. Je to moja najmladšia sestra, ktorá strávila veľkú časť so svojho útleho detstva v nemocnici. S neistými diagnózami, s neistými prognózami. Dlhé týždne, až mesiace strávené zavretá medzi štyrmi stenami. Malé dieťa, ktoré veľmi rýchlo dospeje. Ktoré nemá detstvo, aké by si zaslúžilo. A takých detí je oveľa viac. Ale zázrak prišiel. Pomohla jej transplantácia. Vyliečila sa. A ja vidím ako postupne dospieva už úplne a ako ju všetko utrpenie zocelilo, prinieslo nevídanú silu. Zobrala silno do rúk tú všetku bolesť, ktorou si prešla a kráča ďalej. Mohla zatrpknúť, mohla sa uzavrieť, mohla … Ale ona si stráži svoje dobré a citlivé srdce …

Prajem nám všetkým nech vieme do rúk vziať tie najťažšie okamihy nášho života a premeniť ich na niečo viac .. Možno to nie sú tie najzávažnejšie veci, možno áno. Ale začnime drobnosťami …

Pretože malé veci robia náš svet iným a iba keď dokážeme prijať tie drobnosti, dokážeme prijať, či zmeniť tie veľké veci. Vidím to aj sama na sebe. Toľko krát prídu ťažké chvíle. Možno sa ani nič špeciálne nedeje. Nič veľké bolestné. No stačí, že v srdci pocítim akýsi smútok, hlavne keď vidím niekoho v mojom okolí trpieť.

„Rád by som si myslel, že vezmeš ten najkyslejší citrón, ktorý ti život ponúkol a zmeníš ho na niečo pripomínajúce limonádu“