.. keď nechcem stratiť seba

Pred nedávnom sa ma jedna osoba spýtala, či mi nezáleží na tom, že akosi málo prispievam na instagram a prečo už nepridávam instastories, že veď bez toho ako by som ani na instagrame nebola a aby som sa nečudovala, že mi nepribúdajú fanúšikovia .. Dotyčná osoba vlastne povedala pravdu. Instagram hýbe svetom. Čím viac zdielaní všetkého možného, tým viac fanúšikov, prosto závislosť. Viem, že na instagrame nemám tisíce fanúšikov, neovládam jeho politiku a taktiku a už vôbec nedokážem celý deň behať s mobilom v ruke, aby som robila samé stories. Pár dní som si to vyskúšala, snažila som sa denne niečo pridať, ale po pár dňoch ma ani tak neprešlo to odhodlanie, ale skôr úplne odišiel zmysel, prečo to robiť. Dodnes som ho znova nenašla a ako sa poznám, ani nenájdem. Tým nevravím, že instagram, či iné sociálne siete sú zlé a ľudia, ktorí tam denne prispievajú a zdieľajú svoje životy sú divní a závislí. Sama tam sledujem  viacero ľudí, ktorí ma bavia a prinášajú zaujímavé momenty, fotky a dokážu byť obrovskou inšpiráciou. Alebo tí, ktorí cestujú a vďaka nim môžem vidieť krásne miesta na svete, na ktoré sa pravdepodobne nikdy nedostanem. ALebo moji milí blogerskí „kolegovia“ ktorým fandím, lebo veď sme jedna banda :). A viem, že  pre mnohých je instagram prostriedok, ako zviditeľniť seba, či svoje podnikanie a pre zopár iných je samotné blogovanie aj ich živobytie a sú tak trochu nútení, ak nechcú stratiť svoju prácu. Takže všetkých týchto chápem a rada sledujem a inšpirujem sa tiež. Vďaka instagramu som natrafila na novootvorený bezobalový obchodík v Trenčíne, našla kopec vychytávok, virtuálne stretla Betku, ktorá vyrába ľanové vecičky ( jej prekrásnu zásteru máme na titulnej fotke k tomuto článku), nechávam sa inšpirovať krásnou „amatérskou“ bežkyňou, ktorá toho už toľko dokázala, alebo si vždy rada pozriem, čo aktuálne prinášajú do svojho eshopu viacerí slovenskí tvorcovia a podnikateľia.. A za to som veľmi vďačná.

Ale môj prípad denno-denného zdieľania vlastného života to nie je. Vždy budem rada prispievať a aj prispievam a snažím sa blogovať čestne a stále s radosťou :). Instagram ma ale neživí a úprimne, už som presýtená všetkými tými dokonalými fotkami. Toľko jedla, nekonečných inšpirácíi, na všetko možné u mňa vyvoláva skôr opak a instagram často zatváram.  Aj za cenu málo fanúšikov. Môžete mi oponovať, aby som jednoducho instagram ani nesledovala a nemám sa na čo sťažovať. Áno, máte pravdu, ale to nechcem, lebo tam kvôli určitým ľuďom naozaj rada zájdem a verím, že aj môj profil niekoho inšpiruje, dodá úsmev či niečo podobné, inak by to nemalo vôbec zmysel. No vnímate ako sa zmenila doba? Kedysi sme písali listy, posielali pohľadnice a veľakrát trvalo dlhé dni, či dokonca týždne, aby sa k niekomu list dostali. Môjho Miška maminka mi včera spomínala, že keď jej zomrel otec ako malému dvojročnému dievčatku, jej mamine poslali o tom telegram z nemocnice. Ževraj vtedy sa to tak robilo. Dnes pre nás nepochopiteľné. Ja keď som bola malá, žiadne mobily sme nemali, hrali sme sa vonku a keď nejaký kamoš alebo kamoška neprišli na dohodnuté miesto, z pevnej linky sme si jednoducho zavolali. Nevedeli sme, čo robia iní spolužiaci, každý sme žili svoj život. A dnes? Každý má v ruke mobil, notebook alebo ovládač od telky. Stretnutia pri dobrom jedle sú sprevádzané jeho fotením, aby nikomu na instagramovom svete neuniklo, čo práve jeme, kde a s kým sme. Naše raňajky si nastajlujeme hlavne kvôli peknej fotke ktorej  počet „like“ sledujeme. Dlhšie písanie, zamyslenie sa, či čítanie sme vymenili za instanté instastories a rýchle videá, príspevky, ktoré nám ponúknu veľa krát iba naozaj niečo instantné, ktoré ale tak rýchlo z nás vyprchá.. Ale prečo vlastne? Prečo sme sa dostali až sem, kedy náš život sa zmenil na verejnú doménu? Sama presne neviem. Ale jedno viem. Myslím, že kedysi sme prežívali slobodu oveľa väčšiu ako dnes. A ja si tú moju osobnú slobodu veľmi cením a prenechám skúšenejším celý ten „instasvet“.

A ďalšia vec. Zažívam to aj ja sama a už som čítala viacero trefných článkov na tému, ako ťažko je občas získať fanúšikov. Ako je ešte ťažšie si ich udržať. Ako sa vyberajú spolupráce viac menej podľa počtu fanúšikov na instagrame. Ako sa ľahko kupujú sledovatelia. Ako mi dajú follow, za chvíľu unfollow, aké všakovaké, veľa krát neférové taktiky tam prebiehajú. Celý instagram dokáže vziať slobodu, lebo jeho taktika Vám na úspech predostiera jasné pravidlá. Sledovať iné účty, lajkovať ich, komentovať, aby videli, že máte záujem, potom aj oni budú mať o Vás. A aj keď pridáte fotku, ani neviete aký dosah má, komu sa ukáže a komu vôbec nie. A večer keď idete spať, zistíte, že ste pol dňa venovali, niečomu, čo nemá vôbec žiadnu hodnotu. Že tých pár srdiečok  aj tak nevyrovná hodnotu Vašej pridanej fotky.

Som rada, ak môžem občas niečo priniesť aj ja a potešiť niekoho aj na internete, veď preto blogujem. A práve preto, že blogovať prestať nechcem, na jednej strane sociálne siete potrebujem, pretože bez nej by bolo len pramálo sledovateľov. Avšak, chcem si aj strážiť svoj a náš rodinný život bez mobilu v ruke. A blogovanie vyžaduje vedieť sa aj stiahnuť, premýšľať, aby človek počul, čo sa v srdci nachádza, či skúšať nové a nové kombinácie pr varení a pečení..  a potom dokázať toto všetko preniesť na fotky, na papier a do pečenia. Aspoň teda u mňa to platí. Každý sme iný a každý bloger píše o niečom inom. Ale ja som videla sama na sebe, že ak som príliš sledovala instagram, príliš som ho riešila a žila  stále s mobilom v ruke, strácala som sa sama v sebe, chcela som sa akosi niektorým podobať, tiež mať všakovaké spolupráce a mať veľa fanúšikov. A to bolo najhoršie. Vtedy moja identita padala a ja som sa strácala vo svojom blogovaní. Nevedela som čo písať, aby to zaujalo, aby si to niekto všimol. V jeden deň, znechutená z mojich drobných spoluprác, ktoré vôbec neodzrkadľovali, to, čo ja žijem, som sa zastavila a povedala si dosť. Začala som naozaj počúvať moje srdce a menej sledovať iných a chcieť sa im podobať. Výsledkom bol môj nový blog, názov, aj smer, ktorým sa uberám. Ide to pomaličky, ale stále si v srdci šepkám, že je lepšie prispieť občas, ale naozaj, ako by to malo byť často a bezducho. A teší ma to a to je to podstatné. A viete ešte čo? Som šťastná vo svojom živote. Chcela som Vám to len napísať. Aj napriek tomu, že som niekedy uhundraná, nervózna, nepríjemná, unavená a neviem čo všetko, vždy sa snažím usmievať a brať život pozitívne. Život má pre mňa zmysel a som zaň fakt vďačná. Nie vždy to bolo pre mňa tak jednoznačné, o tom viac si strážim v srdci vďačnosť. Za život, rodičov, vieru v Boha, manžela, detičky, priateľov a za všetko čo mám. Keď sa obzriem, či vidím dnešok, je toľko vecí za ktoré ďakovať. Niekedy je to úsmev našich detí, inokedy dozreté rajčiny, či pohladenie od manžela. Veľa z toho sú maličkosti, ktoré sa premenia na veľké veci, ak som za ne vďačná…

Tak dúfam, že aj sem občas zájdete .. aj napriek tomu, že môj instagramový svet nežije každý deň novými a novými príbehmi, ktoré tak rýchlo zmiznú kdesi do vetra …

A na záver ešte jedno. Sociálne siete a všetky novodobé nástroje sú fajn a môžu urobiť veľa dobra. Ak … ak budeme mať v srdci veľa lásky a túžby po pravde a dobre. Ale ak bude v našom srdci prázdno a iba honba za úspechom, môžeme ovládať všetky moderné nástroje, môže nám patriť celý internetový svet, nič nám to nebude osožné. Šťastní naozaj nebudeme. A tá cesta pre mňa, aby to srdce nebolo prázdne, sú práve tie chvíle ticha, v prírode, s rodinkou, bez mobilu, bez sociálnych sietí. Preto som sa rozhodla môj mobil, televízor a počítač často odkladať. Aby mi neušiel ten ozajstný život a moje srdce neostalo prázdne, zatvorené pred láskou …

Ďakujem, ak ste sa dočítali až sem 🙂 . A verím, že budete na môj blog chodiť i naďalej radi. Aj keď, podľa všakovakých merítok na úspešný blog, úspešný nie je. Ale to mi je jedno. Verím, že sa tu vždy potešíte, chvíľku zastavíte a možno si aj vy najbližšie doprajete čas bez všetkej elektroniky a započúvate sa do tlkotu svojho srdca a tých Vašich najmilších :). Vtedy bude moja misia splnená :).

Posielam Vám veľký úsmev 🙂

Vaša LaPetite Mary 🙂